Sila farby - náhľad

SILA FARBY

Princípy a vybrané poznatky k riešeniu farebnosti
architektúr a urbanistických priestorov s využitím colour science

ANDREA URLAND

SILA FARBY 9
________________________________________________________________________________

OBSAH

Sila farby….

Všeobecná časť

Predslov
Farba medzi umením a vedou – ako perceptuálna kvalita v architektúre
a urbanistickom priestore

1 Úvod. Farba v kontexte architektonickom a urbanistickom
1.1 Úlohy a význam farby

Význam poznatkov Colour Science v architektúre a urbanizme
1.1.1.Farba a prostredie
1.1.2.Farba a forma
1.1.3.Environmentálne farebné navrhovanie
1.1.4.Veda resp. náuka o farbe, dynamika farieb
1.1.5.Človek - farba – priestor a význam farby v urbanistickom priestore

1.2.Medzinárodný kontext

2 Fenomén farba
2.1. Ponímanie a koncepcie farby
2.2. Farba a svetlo
2.3. Terminológia

2.3.1.Vybraná terminológia
2.3.2. Základná terminológia v prehľade

3 Vizuálne vnímanie
Vizuálne vnímanie a urbanistický priestor – úvod do problematiky
a teoretické východiská

3.1. Farebný vzhľad
3.2. Farebné videnie
3.3. Farebné vnímanie

4 Účinky a interakcie farieb
4.1. Príroda ako východisko a avzťažné prostredie
4.2. Účinky farieb
4.3. Vybrané charakteristiky farieb. Psychológia a symbolika. Psychologicko-

emocionálne účinky farieb.

5 Súvislosti a vzájomná prepojenosť psychologických, kultúrnych a
spoločenských aspektov farieb – od subjektívnych zážitkov k objektívnym
poznatkom

5.1. Prirodzené prostredie človeka z hľadiska farebnosti
5.2. Emócie a pocity
5.3. Kultúrna a spoločenská podmienenosť volieb a používania farieb
5.4. “Špirála farebných preferencií” v architektonicko-urbanistickej dimenzií

6 Spolupôsobenie farieb – estetické aspekty, harmonické princípy
6.1. Kombinácie farieb – kontrasty

6.1.1. Organicky podmienené kontrasty
6.1.2. Objektívne kontrasty
6.1.3. Subjektívne kontrasty
6.1.4. Rozlíšiteľnosť rozhrania

10 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

6.2. Harmónia farieb
6.2.1. Pojem harmónie farieb
6.2.2. Prehľad koncepcií tvorby harmónií farieb
6.2.3. Vybrané poznatky k harmonickému pôsobeniu farieb
6.2.4. Disharmónia

7 Odborná komunikácia - špecifikácia a meranie farieb
7.1. Odborná komunikácia o farbe – stav a výzvy
7.2. Teoretické základy Colour science – vývoj poznatkov o farbe
7.3. Stručný prehľad vývoja systematiky farieb
7.4. Moderné systémy farieb
7.5. Špecifikácia a meranie farieb – všeobecné zásady a metódy
7.6. Vizuálna špecifikácia a meranie farieb. Odborná komunikácia

7.6.1.Systém Munsell
7.6.2.Systém NCS
7.6.3. Iné systémy v prehľade – kolorimetricky definované systémy výrobcov

farieb a náterov – výber

8__Miešanie farieb – prehľad
8.1.Aditívne miešanie
8.2.Subtraktívne miešanie

9. Prístrojové meranie farieb
9.1.Kolorimetria a spektrofotometria
9.2.Medzinárodné normovanie CIE
9.3.Základné pojmy
9.4.Systém CIE

Aplikačná časť

10. Farba ako súčasť obrazu mesta.

11. Farebný charakter, tradície a identita

12 Podstata posudzovania a navrhovania farebnosti v architektonickej a urbanistickej
dimenzii

12.1 Podstata farebného riešenia
12.2 Východiská a ciele farebných riešení – ponímanie a princípy „správneho“ farebného

riešenia

13 Farba a tvorba v urb.- arch. dimenzii
13.1. Funkcie resp. úlohay farby
13.2. Kompozičné aspekty. Farba v kompozícii priestoru – vzťah k prostrediu a prírode
A. Vzťah farba – človek
B. Vzťah farba a kontext
B.1. spôsoby začlenenia do prostredia
B.2. Vzťah k prírodnému a krajinnému prostrediu, prírode
C. Farba v architektonickej kompozícii
C.1. Farba a tektonika
C.2. Farba a povrchy

14. Historická podmienenosť riešení farebnosti arch. exteriérov a urbanistických
priestorov

14.1. Historická podmienenosť používania farieb v architektúre a urbanistických

SILA FARBY 11
________________________________________________________________________________

štuktúrach – historický prierez
14.2. K otázke pôvodného farebného výrazu historických arch. exteriérov
14.3. Zhrnutie objektívnych historických aspektov farebnosti

C. spôsoby začlenenia do prostredia

15. Problematika farebnosti historických urb. štruktúr – filozofické východiská
15.1. Historický prehľad
15.2. Farebnosť ako predmet obnovy – filozofické východiská

16. Kreativita a obkektívne faktory v procese riešenia farebnosti
16.1. Faktory prostredia
16.2. Preferencie a estetické hodnotenia
16.3. Objektívne faktory podmieňujúce subjektívne hodnotenia

17. Normovanie a štandardizácia. Technické limity a požiadavky na riešenie farebnosti
v exteriéroch

17:1. Normovanie a štandardizácia
17.2. Technické limity
17.3. HBW a TSR
17.4. Stálosť farby a spôsob starnutia
17.5. Nové materiály a technológie - trendy

18. Súčasné trendy a tendencie – analýza stavu a praxe. Farebnosť v procese
reštruktúrácie urbánneho prostredia

19. Súbory panelových domov – farebnosť ako výzva
19.1. Farba a zatepľovanie budov
19.2. Kategorizácia doterajších skúseností. Analýzy vybranýh príkladov

20. Farebné preferencie a otázka vhodnosti, farebnej harmónie

21. Príklady riešenia a navrhovania farebnosti v rôznych urbanistických dimenziách
21.1. Metodické prístupy – prehľad dnešného stavu
21.2 Plány farebnosti
A. Historické urbanistické štruktúry
B. Štruktúry nedávnej minulosti a súčasné urbanistické súbory 20. storočia –
vybrané príklady riešenia farebnosti

22. Prípadové štúdie
22.1. Historické urbanistické štruktúry – Banská štiavnica
22.2. Identity-conscious design. Súbor panelových domov
22.3. Panelový bytový dom
22.4. Rodinný dom
22.4. Farebná modelácia urbanistického priestoru

23. Environmentálne farebné navrhovanie. Farba s arch., urb. tvorba – zásady a
postupy koncepčného navrhovania farebnosti

24 Schématický náčrt metodiky riešenia / navrhovania farebnosti
v urbanistickej dimenzii

Záver - zhrnutie zásadných princípov riešenia farebnosti urbanistických priestorov;
trendy

Použitá literatúra

SILA FARBY 23
________________________________________________________________________________

Fyzikálna povaha farby je definovaná spektrálnou energetickou distribúciou. Technologické
koncepty farby sú definované výrobou špecifickými procesmi ako RGB alebo CMYK a nie
sú aplikovateľné v iných kontextoch. Psychofyzikálny prístup má za cieľ popísať vnímané
kvality cestou použitia fyzikálne merateľných kvantít. [17].

2.2. FARBA A SVETLO
Bez pozorovateľa niet farby, rovnako ako niet farby bez svetla.
Keď biele svetlo dopadne na nepriepustný povrch, niektoré vlnové dĺžky sú pohltené, iné
odrazené a vzniká vnem farby povrchu / predmetu.

Svetlo je vnemovým korelátom formy žiarivej energie, ktorá pôsobí ako stimul na oči
a umožňuje pozorovateľovi vidieť [18]. Zahŕňa len malú časť celkového
elektromagnetického spektra žiarivej energie. Poludňajšie slnečné žiarenie vnímame ako
biele svetlo, čiže neutrálny základ pre normálne farebné videnie.

380 - 400 nm 700 – 780 nm

10-9 10-6 10-3 1 103
TV rozhlas

x-lúče ultra- infračervené
fialové
kozmické gama
žiarenie

nm μm mm m km 1000km

Elektromagnetické spektrum – schematické znázornenie so zobrazením„viditeľného žiarenia“ [19].

Slnečné žiarenie je zložené z množstva vlnových dĺžok. Ak lúč bieleho svetla prejde cez
prizmu, vytvorí kontinuálne spektrum vlnových dĺžok od približne 700nm (zodpovedajúcich
červenej) do asi 400nm (zodpovedajúcich fialovej). Vnem bieleho svetla možno tiež vyvolať
miešaním dlhých, stredných a krátkych vlnových dĺžok vo vhodnom pomere. Tieto žiarenia
nazývame aditívnymi základnými farbami, lebo vo vhodnom pomere nimi možno namiešať
svetlo ľubovoľnej farby.

meniace sa podmienky prirodzeného osvetlenia

farby spektra v dúhe

24 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

farebný vzhľad architektonických povrchov za rozličných podmienok denného osvetlenia

2.3. TERMINOLÓGIA

2.3.1 VYBRANÁ TERMINOLÓGIA

FARBA, FAREBNÝ VNEM (PERCEIVED COLOUR)

je vlastnosť zrakového vnemu zloženého z ľubovoľnej kombinácie pestrých a nepestrých
zložiek. Túto vlastnosť možno popísať pomocou názvov pestrých farieb ako žltá, oranžová,
hnedá, červená, ružová, zelená, modrá, fialová atď. alebo pomocou názvov nepestrých farieb
- biela, čierna, šedá atď., popis môžeme doplniť prívlastkami tmavý, svetlý, jasný, temný
atď., alebo možno použiť kombináciu týchto názvov. [STN IEC 60050-845].
Farebný vnem je závislý na spektrálnom zložení farebného podnetu, na veľkosti, tvare,
štruktúre a pozadí podnetu, na adaptácii oka pozorovateľa, ale tiež na jeho predchádzajúcich
skúsenostiach s danou alebo podobnou situáciou.

FAREBNÝ TÓN (HUE)

je vlastnosť farebného vnemu, podľa ktorej sa plocha zdá byť podobná niektorej
z vnímaných farieb (červená, žltá, zelená a modrá) alebo kombinácii dvoch z nich. [STN
IEC 60050-845].
Je to atribút vizuálneho vnemu, podľa ktorého určitá plocha má vzhľad podobný jednej
z vnímaných farieb: červená, žltá, zelená a modrá, alebo kombinácii dvoch z nich [CIE,
1987].

CHROMATICKÉ - PESTRÉ FARBY (CHROMATIC COLOURS)

podľa STN IEC 60050-845 je to v zmysle vnímania: vnímaná farba, ktorá má farebný tón
(chromatic perceived colour).V psychofyzikálnom zmysle ide o podnet, ktorý za daných
podmienok vyvoláva vnem pestrej chromatickej farby (chromatic stimulus).

ACHROMATICKÉ FARBY – NEPESTRÉ FARBY (ACHROMATIC COLOURS)

v zmysle vnímania: farebný vnem nemajúci farebný tón (achromatic perceived colour).
V psychofyzikálnom zmysle ide o podnet, ktorý za daných podmienok adaptácie vyvoláva
achromatický farebný vnem (achromatic stimulus) [STN IEC60050-845].

SVETLOSŤ (LIGHTNESS, HELLIGKEIT)

vlastnosť zrakového vnemu, podľa ktorého považujeme daný povrch za viac alebo menej
odrazivý, prípadne priepustný než iný povrch, ktorý je rovnakým spôsobom osvetlený a javí
sa biely alebo silno priepustný [STN IEC 60050-845-02-31, str.39].
Svetlosť určitej plochy posudzovaná vo vzťahu ku svetlosti podobne / zhodne osvetlenej
plochy, ktorú vnímame ako bielu alebo vysoko priepustnú [CIE, 1987].

JASNOSŤ (BRIGHTNESS, LUMINOSTITY, HELLIGKEIT)
je vlastnosť zrakového vnemu, podľa ktorého daná plocha zdánlivo vydáva viac alebo menej
svetlá [STN IEC 60050-845-02-28, str. 39].

SÝTOSŤ FARBY (SATURATION, SÄTTIGUNG / BUNTHEIT)
subjektívna chromatickosť povrchu posudzovaná v závislosti na jeho jasnosti [STN IEC
60050-845].

SILA FARBY 35
________________________________________________________________________________

- farby s vysokou chromatickosťou sa vyskytujú v prírode v malých plochách a časovo
obmedzene (kvety, jesenné pestrofarebné lístie, plody a pod.)

- biela farba sa v skutočnosti v prírode ako čistá biela farba takmer nevyskytuje, ide
o „biele“ farby s určitým „podtónom“ , t.j. s veľmi nízkou chromatickosťou cca do
5%). V prírode sa uplatňuje, ale na väčších plochách len veľmi obmedzene.
V tomto ponímaní nie je perceptuálne neutrálnou farbou – predstavuje silnú výpoveď
v priestore s ergonomickým, psychologickým, historickým, kultúrnym
a symbolickým významom, a preto ju treba používať opatrne a s ohľadom na
prostredie. Zachytáva zrak pre vysoký odraz svetla, a tak sa stáva najrušivejšou.
Môže viesť až k vizuálnej izolácii (biele fasády v prírodnom prostredí).

- farby sa menia v rytme ročných období, pričom najmenší stupeň variácie je
v zimnom období. Pre každé obdobie majú farby svoje typické charakteristiky, ktoré
možno vyjadriť rozmedziami ich premenných

- pôda, zem, sú charakteristické vyšším podielom čiernej a nižšou chromatickosťou,
kým farba oblohy je väčšinou svetlá, nizkej chromatickosti a takmer žiadneho obsahu
čiernej (až na búrkové oblaky), vegetácia a fauna zasa má vyššiu chromatickosť,
väčšiu pestrosť a najväčšie variácie farebnosti. (paralela: podlaha, strop a steny
interiéru, resp. na fasádach budov sokel, plocha steny, strecha)

SILA FARBY 53
________________________________________________________________________________

Prevládajúci kontrast: obsah čiernej kontrasty obsahu čiernej v prevládajúcej kombinácii
achromatických farieb

Nízky obsah čiernej môže buď „prekričať“ okolie, pútať zvýšenú pozornosť, alebo naopak,
vyšší obsah čiernej môže „zaťažiť“ a tým budovu dať vizuálne viac do pozornosti (často sa
môže vnímať ako „diera“ v priestore).

Kontrasty obsahu čiernej zvýrazňujú tektoniku fasády Vizuálne potlačenie vyšším obsahom čiernej
a kontrastom odlíšené sekcie, resp.

(d) kontrast tónov
Najväčší kontrast je medzi protiľahlými tónmi na farebnom kruhu, najmenší je u
susedných. Pri tomto kontraste treba brať do úvahy diferencie svetlostí, čistotu farieb
a veľkosť plôch.

Prevládajúci kontrast: kontrasty tónov – tóny protiľahlé na kruhu, t.j. maximálny kontrast
tónov - v prvom prípade s nižšou chromatickosťou, v druhom ešte viac vystupňovaný veľmi
vysokou chromatickosťou

jasné oddelenie farbou – maximálny
kontrast tónov,vysoká chromatickosť
volených farieb umocňuje účinok
„superfarebnosti“.

(e) kontrast sýtostí resp. chromatickostí

54 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

Tento druh kontrastu sa často využíva na zvýraznenie menších plôch alebo
významnejších prvkov / častí kompozície.

Prevládajúci kontrast chromatickosti
dosiahnutý použitím kombinácie
achromatických a stredne a nižšie
chromatických farieb

Nižší kontrast chromatickosti použitý na zvýraznenie tektoniky fasády

Vysoké kontrasty
chromatickosti spôsobujú
„vytrhnutie“ obrazca alebo
jeho časti z kontextu, čím
môže dôjsť k vizuálnemu
„rozbitiu“ fasády.

Medzi prevažne achromaticky
riešenými budovami pôsobí budova
s vyššou chromatickosťou vizuálne
veľmi výrazne – týmto kontrastom
chromatickosti upútava pozornosť

6.1.3. Subjektívne kontrasty ľahké
(f) psychické polarity

Schematické vyjadrenie dvoch pólov chromatických farieb [54]:
žltá
živé, pohyblivé

AKTIVITA, TEPLO, ŽIVOSŤ

zelená červená

kľudné, nehybné

PASIVITA, CHLAD

modrá ťažké

SILA FARBY 55
________________________________________________________________________________

 kontrast studených a teplých farieb (podľa tónov)

Tento kontrast nie je vždy pozitívne hodnotený, nie ždy
vyznieva pozitívne, treba ho preto využívať s opatrnosťou

 kontrast aktívnych a pasívnych farieb (vplyv najmä tónu a chromatickosti)

 kontrast “ľahkých” a “ťažkých” farieb (vplyv najmä obsahu čiernej, čiastočne
aj chromatickosť)

(g) kvantitatívny kontrast
účinok farieb v kombinácii závisí aj od pomerov veľkostí plôch, ktoré sú jednotlivým
farbám priradené. Pasívne farby by mali zaberať väčšie plochy než aktívne, ktoré by
sa mali vyskytovať v menších plochách. Ide o dávkovanie, ktoré podmieňuje
vyznenie kompozície. Následne možno hovoriť o prevládajúcej farbe, ktorá v
kompozícii na väčšej ploche podmieňuje emocionálne pôsobenie a vedľajšie farby,
ktorými sa dosahuje kontrast a zvýšenie estetického účinku.

Malé plochy zábradlí riešených vo vysoko chromatických farbách s nízkym obsahom
čiernej kontrastujú s veľkou achromatickou plochou steny fasády – pozorovateľ
napriek tomu môže cítiť vyváženosť farebného riešenia

(h) statické a dynamické farebné kombinácie

SILA FARBY 61
________________________________________________________________________________

kombinácie. Wilhelm Ostwald tiež skonštruoval farebný kruh 24 farieb s pomôckom
získavania trojíc a štvoríc harmonizujúcich farebných fónov: Farbton-Harmonie.

Philipp Otto Runge, maliar, zostavil priestorové usporiadanie farieb do gule a na tejto
schéme vysvetľuje kompozície a ich účinky, včetne harmonických.
Johannes Itten v súlade s Goethem a Holzelom zastával názor, že harmonické farebné
zostavy si vždy vyžadujú rovnováhu farieb v oku. Nie je však nutné od každej kompozície
vyžadovať harmóniu.

A. Munsell uvádza nasledovné princípy harmónie [68]:
- farebný tón: použiť čo najnižší počet farebných tónov; aj jeden farebný tón správne

použitý je veľmi účinný. Ak sa použijú dva alebo viac farebných tónov, treba voliť buď
blízko susediace alebo protiľahlé
- svetlosť: použiť vysokú svetlosť spolu s nízkou. Vo všeobecnosti jeden diel vysokej
svetlosti vyváži tri alebo štyri diely nižšej svetlosti
- čistota: použiť vysokú čistotu s nižšou. Jeden diel vysokej čistoty vyváži viacero dielov
nižšej čistoty. Munsell upozorňuje na nebezpečenstvo nesprávneho použitia veľmi
vysokých čistôt
- plocha: je v prevrátenej proporcii k výslednici svetlosti a čistoty, napr.:

(čistota x svetlosť) biela plocha zelená
(čistota x svetlosť) zelená plocha biela
- farebná harmónia sa dosiahne ak sa dodržia ľubovoľné tri z uvedených pravidiel.

R. Adams má nasledovné názory na harmóniu [69]:
„harmónia je súlad, označuje spolupôsobenie rôznorodých častí k jednému celku, čiže
rozmanitosť v jednej jednote – veľký zákon všetkej krásy vôbec. Najdokonalejšia harmónia
bude tam, kde sa najväčšia rozmanitosť spolupatriacich častí spája k najväčšej jednote.“
Na základe žltej, červenej a modrej ako východiskových elementov svojho usporiadania
farieb odvodzuje nasledovné pravidlá farebnej harmónie:
- musia byť poznateľne obsiahnuté aspoň prvotné zložky: červená, žltá, modrá. Ak by

neboli poznané, mali by sme čiernu, šedú alebo bielu, t.j. jednotu bez rozmanitosti – toto
je kvalitatívny vzťah farieb navzájom
- rozmanitosť farieb sa musí prejaviť na odlišnosti svetlých a tmavých, rovnako ako i na
obmene tónov
- tóny musia byť v takej rovnováhe, aby žiaden nevynikal, čo sa stáva vtedy, ak sa všetky
zlievajú do čiernej. Tento moment zahŕňa kvantitatívny vzťah alebo rytmus farieb
- v bohatých kombináciách majú farby nasledovať v takom poriadku, aby nastalo
prirodzené spojenie podľa stupňa ich príbuznosti tak, ako je to v dúhe
- čisté farby použiť len šetrne ako najžiarivejšie na tie časti, na ktoré má byť oko
uprednostnene upútané, t.j. tvoria stredobod pozornosti

SILA FARBY 67

________________________________________________________________________________

vyjadrenej na základe odvodenia alebo prirovnania k známemu predmetu, materiálu a pod. je
tiež ešte veľmi široká na to, aby mohla byť považovaná za profesionálne presnú metódu.

Cyklámenová farba interpretovaná v systéme NCS (študentské práce pod vedením autorky)
Zemité farby (študentské práce pod vedením autorky, ak.r. 2013-2014).

Horčicová farba Béžova farba

(študentské práce pod vedením autorky, ak.r. 2012-2013).

82 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

- založenie Nadácie švédskeho centra farby (Swedish Colour Centre Foundation) v
roku 1964, ktorej prvou úlohou bola revízia Hesselgrenovho Atlasu farieb využívajúc
psychofyzikálne pokusy, spektrofotometrické merania a spoluprácu s psychológmi,
fyzikmi a chemikmi.

- v rokoch 1972-73 vstupuje do platnosti švédska norma pre označovanie farieb
(Swedish Standard for Colour Notation), SS 01 91 00

- v roku 1979 je vydaný švédsky štandardizovaný atlas farieb (Swedish Standard
Colour Atlas), SS 01 91 02 obsahujúci 1412 vzoriek. Je výsledkom práce A. Harda a
L. Sivika

- v roku 1995 dochádza k podstatnej revízii NCS Atlasu farieb. Medzi najdôležitejšie
zmeny patrí: vylúčenie látok toxických a ohrozujúcich životné prostredie, pridanie
261 úplne nových vzoriek (46 pôvodných bolo zrušených, asi 1000 pôvodných
vzoriek mierne pozmenených a asi 400 dostalo nové označenie). Druhé vydanie (NCS
Edition 2) takto dosiahlo celkový počet 1741 farieb a umožňuje tak lepší výber farieb
a väčšiu presnosť. Ďalšou novinkou bolo zavedenie troch stupňov kvalitatívnej
úrovne výrobkov.

Princípy systému
-systém NCS vznikol ako popisný system označovania farieb na základe rozsiahlej
experimentálnej dokumentácie a ponímania farby ako “toho, čo vidíme, t.j. subjektívneho
vizuálneho vnemu”.
-systém usporadúva farby podľa ich elementárnych vnemových atribútov založených na
podobnosti farieb so šiestimi elementárnymi farbami: červená, žltá, zelená, modrá,
čierna, biela. Z týchto elementárnych atribútov sú odvodené NCS chromatickosť ( c ) ,
tón ( o ), ktoré spolu s obsahom čiernej ( s ) tvoria popisné NCS označenie. Označenia sú
odvodené od absolútnych odhadov vizuálnych atribútov (s + w + c = 100). Toto
znamená, že každú farbu možno plnohodnotne popísať špecifikovaním jej podobnosti s
čiernou s, bielou w a plnohodnotným čistým tónom c. V označení sa uvádzajú len obsah
čiernej s a chromatickosti c, nakoľko obsah bielej možno jednoducho odvodiť podľa
vzorca w = 100 – s - c.
-rovnocenné vizuálne priestorové usporiadanie farieb nie je jeho charakteristickou črtou.

Premenné systému
HUE ( o ) – FAREBNÝ TÓN
je definovaný v zmysle podobnosti skúmanej farebnej vzorky k dvom najbližším
chromatickým elementárnym farbám. Podobnosť je vyjadrená v percentách, napr.: Y30R
označuje tón, ktorý sa na 70% podobá žltej a na 30 % červenej, čiže sa podobnosť
vyjadruje percentami zastúpenia druhého tónu.

CHROMATICNESS ( c ) – CHROMATICKOSŤ
je definovaná ako stupeň podobnosti skúmanej farebnej vzorky k farbe zhodného tónu s
maximálnym možným chromatickým obsahom.

BLACKNESS ( s ) - OBSAH ČIERNEJ – ČERNOSŤ
je definovaná ako podobnosť skúmanej farebnej vzorky k dokonale čiernej.
Vzťah medzi obsahom bielej, čiernej a chromatickosťou (w/s/c) je nuansa farby.

SATURATION ( m ) – SÝTOSŤ

SILA FARBY 83
________________________________________________________________________________

je vzťah medzi chromatickosťou ( c ) a obsahom bielej ( w ) u danej farby. Je definovaná
ako m = c / (c + w) a vyjadruje relatívne množstvo chromatického podielu farby v
porovnaní s celkovým vyjadrením bielej a chromatického podielu spolu [59].

Označenie farby: (s c – o ) Napr. 7010 – G50Y (NCS 1979)
S 7010 – G50Y (NCS Edition 2, 1995)
odtieň tón

System NCS

farebný priestor systému NCS so šiestimi elementárnymi farbami a farebný kruh tónov

NCS pomôcky a produkty
Produkty NCS Edition 2 ponúkané NCS Colour AB (Štokholm,Švédsko) a Škandinávskym
inštitútom farby (Scandinavian Colour Institute AB, od 1946) v Štokholme sú vyvinuté v
troch kvalitatívnych úrovniach: norma (najvyššia úroveň), úroveň č. 1 a úroveň č.2.
Najbežnejšie používané sú nasledovné pomôcky:
 NCS atlas farieb (NCS Colour Atlas), ktorý je znázornením štandardizovaného systému

označovania farieb, t.j. NCS farebný priestor cez výber vzoriek (1950). Je navrhnutý pre
všeobecné používanie pri podmienkach denného osvetlenia. Dosahuje kvalitatívnu
úroveň č.1.

NCS atlas - verzia 1989 a 2004 Farebný kruh a farebné trojuholníky odtieňov (nuansov)
NCS Colour Atlas, Swedish Standards Institution SIS, SS 019 103, Stockholm, 1979, 3rd ed. 1996.
 NCS Album obsahuje každú vzorku v podobe troch kusov odnímateľných vzoriek

veľkosti A9.
 NCS Index a NCS Glossy Index predstavuje lacnejšiu alternatívu, ktorá ponúka 1950

farebných vzoriek na kvalitatívnej úrovni č.2.

 NCS Colour Scan 2.0 – prístroj na meranie farieb priamo v systéme NCS.
 NCS Palette 2.2 – ArchiCAD – včetne NCS Digital Atlas

90 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

ŽLTÁ

Yellow

ČERVENÁ ZELENÁ

Red Green

PURPUROVÁ AZÚROVOMODRÁ

Magenta Cyan

MODRÁ

Blue

Schematické znázornenie plnej adície a čistej alebo úplnej subtrakcie

MODRÁ

Blue

AZÚROVOMODRÁ PURPUROVÁ

Cyan Magenta

ZELENÁ ČERVENÁ

Green Red

ŽLTÁ

Yellow

Subtraktívne miešanie je zložitejšie než aditívne, matematicky sa dá ťažko popísať.
Výsledky miešania pigmentov nezávisia od vzhľadu pigmentov, ale od ich remisných
kriviek, ktoré sú závislé od chemickej štruktúry pigmentov.
Pri miešaní pigmentov spravidla dochádza k nasledovným javom: -šednutie, posun v tóne a
metaméria.
Metaméria je jav spôsobovaný remisnou krivkou pigmentov, ktorá má pri dennom svetle iný
priebeh ako u umelého osvetlenia. Ak namiešame vizuálne zhodnú farbu s danou predlohou,
môže sa táto za iných podmienok osvetlenia, t.j. za umelého osvetlenia od predlohy líšiť.
Metamérii sa dá vyhnúť buď vyhotovením zhodnej farby k predlohe použitím tých istých
materiálov, alebo kolorimetrickým overením remisných kriviek oboch farieb.

9. PRÍSTROJOVÉ MERANIE FARIEB

9.1. KOLORIMETRIA A SPEKTROFOTOMETRIA

Prístrojové meranie farieb spočíva v analýze a popise farieb priamo kolorimetrami alebo
nepriamo z údajov založených na meraniach spektrofotometrom.
Meranie farieb založené na dohodnutých pravidlách sa nazýva kolorimetria (colorimetry),
[STN IEC 60050-845]. Kolorimetria sa delí na:
 vizuálnu (visual colorimetry)

156 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

 rešpektovať vzťahy budova – kontext, vyzdvihnúť jednotlivé architektúry, ich funkcie
aj vo vzťahu k okoliu, zohľadniť osvetlenie a polohu. Ide o trend posledných desaťročí –
dôraz sa kladie na vnemovú stránku.

Rekonštrukcie historickej farebnosti v urbanistickom prostredí môžu podľa M. Lancastera
(Britain in View – Colour in the Landscape, 1981 ) „zafixovať istú kultúru v evolúcii“, čím
sa mesto stáva akýmsi múzeom a znemožňuje sa príležitosť reinterpretácie farebnosti.

Farby sú merané vizuálne, najčastejšie sa používanjú systémy Munsell, A.C.C., NCS.
Realizácia plánov, metodika analýz a elaboráty vlastného projektu vo väčšine prípadov
spočívajú zo štyroch hlavných častí: analýzy, prieskumy a výskumy farebnosti, projekt
farebného riešenia, predpisy pre realizáciu.
Odborné diskusie o farebnosti v urbanistickej dimenzii sa v Taliansku začali dvoma
konferenciami usporiadanými v roku 1972 v Ríme. Týkali sa farebnosti historických centier
miest a boli vyvolané situáciou, ktorá vznikala v dôsledku absencie kontroly. Transformácie
farebného vzhľadu urbanistických priestorov modifikovali vnímanie obrazu miest. Za rok
zrodu nástroja zvaného „plán farebnosti“ (Colour plan, Piano del colore, Farbplan) sa
považuje rok 1978, kedy bol vypracovaný prvý takýto materiál, a to pre mesto Turín. Po ňom
nasledovalo niekoľko desiatok plánov.
Región Piemonte v roku 1989 prijal zákon, ktorý predpisuje každému mestskému úradu dať
si spracovať plán farebnosti historického jadra.
Z miesta zrodu – Piemonte – sa plány rýchlo rozšírili po celom území Talianska, avšak
kvalita často závisí od prístupu mestských úradov.

V Ríme sa ako súčasť príprav Veľkého jubilea uskutočnili rozsiahle obnovy fasád. Paolo
Marconi [161] so svojim kolektívom vypracoval usmernenia a príručku pre správnu
aplikáciu farieb a materiálové prevedenie obnov fasád, ktoré spadajú pod pravidelnú údržbu
a možno ich uskutočňovať bez potreby schvaľovania. V takejto situácii nadobúdajú význam
nástroje miestnych samospráv a regulačné plány.

21.3. METODIKA GIOVANNI BRINA
Pohľad do histórie potvrdzuje, že zamýšľanie sa nad farebnosťou v urbanistickej dimenzii
nie je úplne nová téma, že aj v minulosti sa vyskytli príklady takéhoto prístupu.
Turín bolo prvé doteraz známe európske mesto, ktoré malo spracovaný plán farebnosti už v
rokoch 1800-1850. Po obsadení Turína Francúzmi bola po roku 1798 zriadená Stavebná
rada. Barokové mesto sa začalo rozvíjat v duchu neoklasicizmu. Farba bola cieľavedome a
systematicky využívaná na zjednotenie architektonického obrazu mesta. Mesto sa chápalo
ako organický celok a jednotlivé projekty sa mu museli podriadovat. Farba nadobudla
význam ako rýchly a jednoduchý spôsob dosiahnutia celkovej harmónie urbanistického
prostredia. Premaľovanie fasád budov podliehalo schváleniu už od roku 1808. Do roku 1814
boli vypracované kritériá plánu farebnosti. Farba v exteriéri musela spĺňať tri kritériá:
podčiarknuť formálnu štruktúru, zvýrazniť prvky fasád, minimalizovat asymetriu, ďalej jasne
zvýrazniť funkčné využitie budov a zohľadniť ich polohu, harmonizovať ich so susednými
budovami. Koordinovaný polychromatický systém pre hlavné mestské ulice a námestia
vytvoril sieť „chromatických“ trás podľa hlavných prístupov procesií do centra na námestie

SILA FARBY 159

________________________________________________________________________________

všeobecná a presná paleta, ďalej paleta kvantitatívnych a kvalitatívnych vzťahov,
chromatická paleta súboru objektov a tabuľky syntézy. Chromatický koncept, rozhodovanie
o farebnosti a návrh sa opierajú o princípy významu kontextu, analýzy miesta, zberu údajov
o farebnosti a regionálne aspekty farebnosti.
V rokoch 1978-1983 vypracoval metodiku dnes patentovanú pod názvom “zemepis farieb”.
Lenclosove štúdie typických a tradičných farieb krajiny ako alternatívny prístup k
vizuálnemu znečisťovaniu a nekritickej aplikácii farebnosti sú podložené vlastnou metodikou
analýzy, ktorú aplikuje od šesťdesitych rokov 20. st.vo Francúzsku. J.P. Lenclos nazval
farby, ktoré harmonizujú s krajinou, reprezentujú regionánu prírodu, dejiny a kultúru farbami
“kultúrnej klímy”. Každá krajina, sídlo majú svoju vlastnú farebnosť; tieto farby významne
prispievajú k ozrejmeniu národnej a kultúrnej identity. Jeho “zemepis farebnosti” je metódou
zahŕňajúcou analýzu miestnych geografických aspektov so štúdiom kultúrno-spoločenského
správania sa obyvateľstva vo vzťahu k farebnosti.
V roku 1982 publikoval knihu Farby Francúzska spracované touto metodikou (Les Couleurs
de la France) a v roku 1995 Farby Európy. Predmetom jeho koloristických analýz je trinásť
európskych krajín [164] Princíp metodiky spočíva v presvedčení, že každá geografická
oblasť má vplyvom svojho špecifického podnebia, farby pôdy a vegetácie, ako i vplyvom
kultúrnych zvykov svoju typickú farebnú paletu, ktorá sa prejavuje aj v staviteľstve.

21.6. K OTÁZKAM MANAŽMENTU
Fakt, že sa plány farebnosti rýchlo ujali vyplýva najmä z ich praktičnosti. V Taliansku je
napr. legislatívne platná sloboda farebného pojednania fasád. V prípade odstraňovania
jestvujúcich náterov a ich náhrade identickými ako predchádzajúce čo sa týka farebnosti, ide
o „bežnú údržbu“. Nové riešenie farebnosti podlieha predpisom „výnimočnej / osobitnej
údržby“, ale i v tomto prípade má riešiteľ v konečnom dôsledku úplnú voľnosť. Je preto
pochopiteľné, že plány farebnosti, v ktorých sú presné údaje o farbe a materiáli pre každý
objekt, sú vítané ako prostriedky rýchleho zabezpečenia účinnej kontroly zmien fasád.
Objednávateľmi plánov farebnosti sú mestské úrady. Plány farebnosti môžu byť viazané na
územný plán, alebo ako príloha stavebných regulatívov, alebo môžu mať samostatný
legislatívny štatút. Realizácia je podmienená podaním žiadosti zo strany projektanta alebo
vlastníka na mestský úrad. Tieto môžu mať aj samostatné oddelenia pre otázky farebnosti (v
Turíne takéto oddelenie vzniklo v roku 1982), ktorých úlohou je informovať občanov o
štruktúre plánu, pomáhať im pri podávaní žiadostí, poskytovať poradenstvo.
Dodržiavanie pokynov plánov farebnosti je často podporované ekonomickými výhodami ako
nízko úrokovými pôžičkami, bezplatným poskytovaním materiálu priamo výrobcami, o
ktorých výrobky sa plán farebnosti opiera, a pod.

Ako ďalší inšpirujúci príklad na úrovni centrálnej mestskej zóny môže poslúžiť mesto Nice
vo Francúzsku. Je zložené z dvoch častí, farebného „starého mesta“ a bieleho „nového
mesta“ (budovaného od roku 1820), z ktorých každé má svoje typické znaky a farebnosť
podmienenú konkrétnymi vplyvmi a okolnosťami. V roku 1986 Service d´Urbanisme de la
Ville de Nice, v rámci nového prístupu k zhodnoteniu centrálnej mestskej zóny poveril
architekta Goyeneche [165] vypracovaním vyhodnotenia stavu fasád a následnou prípravou
regulatívov pre údržbu / čistenie fasád. Princípom plánu farebnosti bolo zachovanie obrazu
mesta, jeho identity chrániac nenahraditeľné modely histórie mesta, ktoré každý svojím
spôsobom vyjadrujú jeho genius loci.
Vznikla tabuľka farieb mesta, plán farebnosti. Po jeho schválení (Commission Municipale
d´Urbanisme de la Ville de Nice a Architecte des Batiments de France), sa pristúpilo
k realizácii. Na financovaní zásahov sa podieľali spoločne štát, krajský a miestny úrad. Od

160 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

roku 1993 je plán záväzný pre celé mesto Nice a Service d´Urbanisme de la Ville de Nice
vydal vzorkovnicu farieb a publikáciu (Les couleurs de la ville et la restauration du paysage
urbain, 1994), ktorou chce na problém upozorniť odbornú verejnosť. Najdôležitejším
problémom zostávajú aktualizácie predpisov a kontrola počas realizácie.

Pre mesto Zurich bol v roku 2010 [166] ukončený päťročný projekt výskumu a vývoja
nástroja na reguláciu farebnosti mesta publikáciou «Farbraum Stadt» (farebný priestor
mesta). Bola spracovaná farebnosť 41000 budov a vyjadrený kolorit mesta.
Interdisciplinárny tím s účasťou Stavebného úradu mesta a Domom farby skúmal farebnosť
jednotlivých štvrtí mesta ako aj celkovú farebnosť mesta. V tomto prípade nebolo cieľom
vypracovať plán farebnosti, ani konkrétne recepty, ale materiál slúžiaci ako podklad pre
rozhodovanie o farebnosti. Výsledky boli formou výstav a iných akcií prezentované
verejnosti. Prebehli verejné diskusie k téme farby v urbanistickom priestore. Tento projekt
slúži ako model pre použitie v ďalších mestách. Haus der Farbe (Dom farby) vznikol v roku
1995 ako orgán s kompetenciami v oblasti riešenia farebnosti mesta Zurich. Je aj centrom
kontinuálneho výskumu farebnosti, materiálov a riešenia povrchových úprav. Vznikol z
presvedčenia, že farba významne vplýva na vzhľad nášho životného priestoru a s podporou a
pod patronátom Stavebného úradu mesta. V roku 2005 vznikol výskumný projekt Farebný
atlas mesta Zurich ako základ na pochopenie, analýzy a riešenie farebnosti priestorov.

A. ŠTRUKTÚRY NEDÁVNEJ MINULOSTI A SÚČASNÉ
URBANISTICKÉ SÚBORY 20. STOROČIA –
- VYBRANÉ PRÍKLADY RIEŠENIA FAREBNOSTI

HALLE, NEMECKO
Mesto Halle bolo v období socializmu jedným z najdôležitejších priemyselných miest
bývalej NDR. Po politických zmenách mesto postupne stratilo svoju priemyselnú základňu a
tým aj pracovné príležitosti. Došlo aj k dramatickému poklesu počtu obyvateľov, a to
prevažne zo sídlisk, čo bolo dôvodom na spustenie niekoľkých programov na zvýšenie ich
urbanistickej kvality. Medzi radom opatrení figurovali aj nové farebné riešenia fasád, ktoré
mali dodať jednotlivým blokom, vchodom a celému verejnému priestranstvu viac

individuality.
Skúsenosť ukázala názorovú jednou, že použitím farby možno dosiahnuť vyššiu kvalitu v
urbanistických štruktúrach, ale problémom ostávalo ako to dosiahnuť. Názory sa rozchádzali
v samotnej filozofii prístupu, architektonických a umeleckých koncepciách a technických
otázkach.
V prvých rokoch po zjednotení Nemecka sa obnova často uskutočňovala narýchlo, bez
zvažovania funkčných, estetických a architektonických parametrov. Aj farba bola aplikovaná
bez uspokojivých výsledkov. Sú to najmä prípady, kedy nedošlo k harmonizácii
architektonického výrazu s farebnou kompozíciou, ba v niektorých prípadoch farba dokonca
zničila poslednú dôstojnosť jednoduchého architektonického systému čistých objemových
foriem a jasnej distribúcie tektonických prvkov.
V klasickej historickej urbanistickej štruktúre pamiatkové orgány dohliadali na používanie
farby, zatiaľ čo inde, a teda aj v povojnových obytných súboroch neexistoval žiaden
usmerňujúci či kontrolný úrad. Po problematických výsledkoch prvých rokov, na
oddelení urbanizmu bola ustanovená komisia (odborníci z oblasti architektúry, dizajnu,
umelci a koloristi - colour designers)., ktorá mala do procesu vniesť poriadok a metodiku
[167] Medzi jej hlavné úlohy patrila príprava analýz a koncepcií pre jednotlivé objekty ako i
celý urbanistický kontext. Pre významnejšie budovy sa vyžadujú osobitné farebné riešenia a

SILA FARBY 163

________________________________________________________________________________

Na základe tejto skúsenosti a s využitím najnovších poznatkov a praktických skúseností
predovšetkým z iných európskych krajín bola v roku 1993 vypracovaná štúdia farebnosti9
pre čast historickej štruktúry Banskej Štiavnice ako koncepčný materiál pre potreby
každodennej praxe. Spôsobom metodického spracovania, zámerom ako aj interdisciplinárnou
spoluprácou znamenal tento materiál slovenský prototyp.
V prípade Banskej Štiavnice10 (štúdia spracovaná v roku 1992, celkové spracovanie
metodiky r. 1991-93) boli predmetom práce uličné fasády budov v historickom jadre (ich
súčasný prevládajúci architektonický výraz), a to v zmysle výberu vtedajšieho Slovenského
ústavu pamiatkovej starostlivosti v Banskej Štiavnici (spolu 130 budov v 19 uliciach).
Bol vypracovaný prvý stupeň návrhu, t.j. návrhová štúdia na úrovni zóny – historického

jadra.

Cieľom práce bolo:
- zistiť objektívne informácie o farebnosti uličných fasád vybraných budov vo vzťahu
k príslušnému slohovému výrazu ich architektúry (dôraz na maximálnu objektívnosť
údajov, ďalšiu spracovateľnosť, kvantifikovateľnosť)
- navrhnúť obnovu farebnosti týchto uličných fasád s ohľadom na chránené historické
prostredie mestskej pamiatkovej rezervácie
- overiť funkčnosť navrhovanej priebežne spracúvanej metodiky

 V oblasti inventarizácie a dokumentácie nášho kultúrneho dedičstva výskum a návrh
farebnosti uličných fasád Banskej Štiavnice chcel byť príkladom a výzvou na zjednotenie
spôsobu systematického dokumentovania nálezov a stratigrafií farebnosti, ktorý je
praktický, jednoduchý, rýchly a presný. Spôsob záznamu zaručuje trvácnosť výsledkov
výskumov, ich univerzálnu použiteľnosť a kompatibilnosť, archivovateľnosť ako i
možnosť uloženia do počítačovej databanky.

 Pre metodicko-správnu a projekčnú prax predstavoval praktický prehľadný
podkladový materiál využiteľný predovšetkým pri usmerňovaní, rozhodovaní, riadení a
kontrole zásahov, obnov farebnosti. Je základom pre perspektívne vypracovanie
relevantných nariadení alebo legislatívnych materiálov.

 Pre vedecko-výskumnú oblasť je prínosom predovšetkým systematické skúmanie
farebnosti v priereze historického vývoja a regionálnych súvislostí, poznávanie farebnej
identity a charakteristík

Metodika a postup práce
Podstatnou črtou použitej metodiky bola snaha o skĺbenie dvoch aspektov problematiky:
ochrany kultúrneho dedičstva (pamiatkárskeho) doplneného o využitie poznatkov dynamiky
farieb tak, aby sa dosiahlo vytvorenie prostredia, ktoré by maximálne zodpovedalo
historickej skutočnosti a bolo zároveň v dnešných podmienkach funkčné, bezpečné a
vizuálne príťažlivé.
Všeobecná koncepcia metodiky navrhovania farebnosti v urbanistickom prostredí sa na
prípade historickej urbanistickej štruktúry Banskej Štiavnice konkretizovala s ohľadom na:
1. charakter daného historického prostredia, jeho kultúrno – spoločenský význam a kultúrno
– historické hodnoty.
2. mieru poznania daného historického prostredia, jeho budov a ich fasád

9 Tím Fakulty architektúry (doc.Ing.arch.A.Schwarczová, Ing.arch.A.Urlandová) a mimofakultných odborníkov
(PhDr.H. Haberlandová, Doc.PhDr.Z.Ševcíková a spolupracovníci).
10 Autorský tím: A. Schwarczová, H. Haberlandová, Z. Ševčíková, Z. Zvarová a A. Urlandová. Spolupráca: I.
Hudecová

164 SILA FARBY

________________________________________________________________________________________

3. charakter zadania a možnosť jeho riešenia v danom čase vzhľadom na odbornú
prepracovanosť problematiky u nás a vo svete
4. dostupné podklady v čase spracovania úlohy
5. výber budov obstarávateľom (neúplné domoradia uličných celkov: vynechané budovy po
obnove, v štádiu obnovy a s vykonaným stavebno-historickým výskumom, ako i budovy s
architektonicky nehodnotnými fasádami).
6. požiadavky obstarávateľa na použitie materiálu predovšetkým ako podkladu pre
metodicko-správnu prax v pamiatkovej starostlivosti.

Pracovný postup:
1. Výskumy a prieskumy
Stavebno-historický výskum farebnosti uličných fasád vybraných budov s ohľadom na ich
slohový architektonický výraz. Metodické zásady:
- plošný odkryv farebných vrstiev na rôznych úrovniach priečelí. Počet sond podľa

veľkosti a slohovej náročnosti fasád: od 5 do 15.
- priebežné dokumentovanie výskumu: terénne náčrty, záznamy do čiastkovej výkresovej

dokumentácie, mapových podkladov, rozvinutých pohľadov, fotodokumentácia.
- zachytenie a záznam farebnosti vrstiev vizuálnym meraním za denného svetla a s

použitím vtedy dostupného štandardizovaného systému A.C.C. za pomoci vzorkovníka
SIKKENS Colour Collection Bau + Raum 2021. Tento systém umožnil ďalšiu prácu s
údajmi, najmä ich vyhodnocovanie a archiváciu. Jeho výber bol výsledkom testovania
viacerých v danej dobe dostupných štandardizovaných systémov farieb pre komplexné
potreby danej úlohy [170].
Výstupom vyhodnotenia stavebno-historického výskumu farebnosti bolo:. pre každú budovu
bol zostavený tzv. kmeňový list so základnými údajmi, slohovou a technickou
charakteristikou priečelia, popisom farebných stratigrafických vrstiev a špecifikáciou vrstiev
prevažujúcej slohovej etapy architektúry, vyjadrením o predpokladaných starších slohových
vrstvách, údajmi o potrebe hĺbkového výskumu, doteraz urobených výskumoch, autoroch
výskumov, technikách, programom pamiatkových úprav priečelia, doporučenou farebnosťou
- názvy / čísla farieb podľa vzorkovníka.
2. Analýzy súčasného stavu
Analýzy boli spracované na základe výsledkov stavebno-historického výskumu na farebnosť
uličných fasád a objektívneho poznania súvisiaceho historického prostredia. Predstavovali:
- slohovú analýzu uličnej fasády jednotlivých budov s časovým zaradením architektúr
týchto fasád
- kategorizáciu fasád s ohľadom na ich slohovo-architektonické hodnoty
- prehľad stavu výskumov uličných fasád – hĺbku poznania fasád
- prehľad stavu obnovy uličných fasád
- hmotovo-priestorové a významové vzťahy, dominanty historického prostredia
- koloristické spracovanie výskumom získaných údajov pre jednotlivé vývojové fázy a

ich kvantifikácia s následným vypracovaním farebnej typológie
- koloristické rozbory riešených priestorov pre potreby návrhu
3. Syntéza s návrh obnovy farebnosti
Vychádzala z výskumov a analýz ako východiskových podkladov. Syntézou údajov sa získal
prehľad o miere súčasného poznania jednotlivých fasád, budov a príslušného historického
prostredia, predovšetkým o:
- kultúrno-historických hodnotách jednotlivých architektúr uličných fasád a objektov
- hierarchii týchto hodnôt
- miere zachovania historického originálu